„S batôžkom kníh, palicou v ruke a najčastejšie oblečeného do rimavského kroja – tak ho stretávali ľudia pred vyše storočím na jeho potulkách nielen po rodnom kraji, ale i po iných stoliciach a roztrúsených dolnozemských osadách.
Poznali ho veľkí i malí vo väčších i celkom malých dedinách. Bol priateľom všetkých dobrých ľudí – Matej HREBENDA-HAČAVSKÝ.“
Matej Hrebenda bol ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik a zberateľ národných piesní – jednoduchý človek, ktorý neveľmi dbal o svoju slávu a pocty. Prežil ťažký život, stíhalo ho jedno nešťastie za druhým, no napriek osudu pociťoval radosť a šťastie, keď mohol pomôcť svojmu národu.
Narodil sa 10. marca 1796 v Rimavskej Píle. Od útleho detstva začal strácať zrak a v pätnástich rokoch už nemohol čítať a písať ani vo dne. Keďže nemohol chodiť do školy vzdelával sa sám. Do 20. roku ako mendík, neskôr ako obecný hlásnik v Krokave a v Hačave, kde sa v roku 1829 usadil, prežil veľkú časť svojho života a napokon 16. marca 1880 naposledy vydýchol. Ako úsvit lepších čias privítal Matej Hrebenda založenie Matice slovenskej a daroval jej rok po založení 16 zväzkov cenných kníh, neskôr ďalších 10 zväzkov a niekoľko kalendárov. Veľké nádeje vkladal do slovenského gymnázia v Revúcej. Venoval mu všetky svoje úspory a celú svoju knižnicu. Boli v nej knihy, ktoré vyšli na Slovensku a v Čechách v rokoch 1848-1870. Žiaľ tieto skvosty neposlúžili národnému cieľu, lebo po zatvorení gymnázia prepadli v prospech štátu. Do slovenskej histórie sa Matej Hrebenda zapísal najmä ako popredný rozširovateľ slovenských a českých kníh. Prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Zároveň zbieral i ľudové piesne, ktoré sa dostali do zbierok Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Zapisoval ich jeho pomocník, ktorý ho od roku 1842 sprevádzal. Známe sú jeho suplikantské cesty, počas ktorých získal finančné prostriedky na stavbu škôl, kostolov, činnosť kultúrnych inštitúcií. O jeho životných osudoch sa môžeme dočítať v románoch Vincenta Šikulu Mateja a Ľuda Zúbka. V službách Mateja Hrebendu (vyšiel aj pre nevidiacich). Pri príležitosti stého výročia smrti v roku 1980 Hrebendu vyhlásili za jubilanta UNESCO. Uprostred Hačavy stojí dôstojný pamätník,ktorý pripomína, že:
„...tu pracoval pilný, pracoval pre národ, ku malým silám pridal veľkú lásku, mnohú námahu a vytrvalosť, pilnosť, a tak vykonal veľké úlohy...“
