Hľadal som svoje korene, alebo Predstavujem Vám Ukrajinu

Potulky po Ukrajine

Autor: Roman Ocelník st.

Foto: Roman Ocelník st. a Roman Ocelník ml.

Sadám na miesto spolujazdca, kormidla sa ujíma syn Roman. Starneme, čo už, deti nás prerastajú . Smer dnešnej jazdy je jasný, plánoval som ho dlhé roky, no nikdy som sa neodhodlal, po stopách mojich predkov, smer Ukrajina. Túto cestu samozrejme využijem, a z bývalej republiky ZSSR prinášam krátku reportáž. Cestou tam, popoludní, sú na hranici asi tri autá, prechod trvá asi hodinu. Dvojitá kontrola na Slovenskej a dvojitá aj na Ukrajinskej strane. Kontrola pasov (víza netreba), množstvo "ťažkých" otázok - kde idete, koľko máte benzínu, čo veziete ... Maník z dodávky podáva Ukrajinskej colníčke pas, a z neho nenápadne vypadá pod stôl niečo podobné ako sto eurovka, skoro mi oči vypadli. Pripadá to, ako by to tam nebolo úplne čisté. No čo, občas sa nejaká aférka už aj v minulosti prevalila a pár colníkov letelo. Však sú to predsa len ľudia

Tieto prvé fotky sú fotené na hranici, ale až pri návrate do SK:

Pri vstupe do krajiny si nezabudnite prestaviť čas o hodinku do predu!

Prechádzame Užhorod a ideme na Perečín, kde prichádzame podvečer. Je to blízko cieľu cesty, plánujeme sa tu teda niekde ubytovať. Aha, "Goteľ beríska" Hotel Briezka, na pohľad celkom na úrovni, zastavujeme. Vbehnem dnu, pýtam sa na recepciu ... cez pár ľudí sa dostanem až ku bábuške, ktorej svoju požiadavku prezentujem. Stovka Hrivien (10 éčka) na hlavu. Po prezretí izby som ponuku prijal. V hoteli bola aj reštika, kde večera pre troch aj s drinkom vyšla okolo 14 éčka. Možno by niekto čakal lacnejší kraj, no okrem ubytovania a benzínu majú reštauračné služby a ceny potravín v obchode porovnateľné, ako u nás.

A sme "doma", Turie Remety. Srdce sa mi rozbúši. Rodná zem mojej babky. Som tu prvý krát v živote a dúfam, že rozhodne nie posledný a že kontakty sa obnovia.

Turie Remety Tur ako domáce zviera. Tur domáci alebo v poľnohospodárstve pomnožne hovädzí dobytok, rožný statok, hovädzí statok či lichva, je druh či poddruh z čeľade turovité, hospodárske zviera chované kvôli mlieku, mäsu, koži alebo používané ako ťažné zviera.

Turie Remety (ukr. Тур'ї Ремети (Turi Remety), maď. Turjaremete) je obec v Zakarpatskej oblasti na západnej Ukrajine v Perečínskom rajóne. Žije tu 3340 obyvateľov. Za rakúsko-uhorskej monarchie bola obec súčasťou Užskej župy, v rokoch 1918–1938 zas patrila do teritória Česko-Slovenskej republiky. V roku 1945 boli Turie Remety aj s celou Zakarpatskou Ukrajinou pripojené k Ukrajinskej SSR. Podľa štatistiky z roku 1910 v Turích Remetách žilo 2041 obyvateľov, z toho bolo 1237 Rusínov, 446 Maďarov a 334 Slovákov.

Aj napriek mnohopočetnej Slovenskej komunite moje korene siahajú do rýdzo Ukrajinskej komunity. Na moje obrovské šťastie sa babka v 45-tom vydala a presťahovala na Slovensko.

Ale poďme si predstaviť  obec. Cesta pozdĺž je ako tak asfaltová, večer nie veľmi osvetlená. Bočné cesty časťami pamätajú asfalt, no väčšinou sú spestrené hlbokými výmoľmi a obrovskými dierami. Domy sú jednoliate, šedé. Autá hlavne na vidieku vidíte väčšinou staré Ruské Žiguláky, Moskviče či Volgy. Občas ale zbadáte aj nejaký parádny Bavorák, či iný cukrík, no tých nie je veľa. Motorka Dnepr aj so sajtkou mi vyrazila dych. U nás je to zberateľský skvost a tam s tým chodia na pole, do obchodu ...

Roman junior okamžite zhodnotil okolie ako "Návrat do minulosti" .

Políčka na okolí sú rozdrobené, nevidel som tam nejaký velikánsky spoločný či družstevný lán. Každý zrejme obhospodaruje svoje.

Možno sa málokomu zdá, no v porovnaní s Ukrajinou sme "dávno za vodou". U nás sa majú celkom dobre aj tí, čo nepracujú.

Reštika "Zolotíj Tur" - Zlatý TUR. Obsluhuje nás kuchárka, hovoriaca dorozumiteľnou češtinou. Pýtame špecialitu dediny, vyprážané žabacie stehienka v trojobale, toto som si vygooglil už pred cestou. Pre túto tradíciu miestnych nazývajú "žabiari". Chytajú ich na jar do prvého veľkého dažďa, vtedy majú hodnotné mäso. Sto gramový tanier vyjde 2,50 éčka. Je to však len drobné predjedlo.

Cieľ cesty bol dopredu jasný, neoddeliteľnou súčasťou bola návšteva miestneho cintorína. Zapálením sviečok a minútkou ticha si uctím pamiatku.

Okolitá príroda je nádherná, v lesoch plno húb, Uh ako stvorený na nádhernú rybačku. Počas mojich potulok Ukrajinou som nestretol ani jedného policajta na ceste.

V sobotu som videl niekoľko svadieb, mali podobný scenár. Kolónu, ktorú viedlo väčšinou nejaké lepšie, nasledovalo niekoľko vyzdobených starých žigulákov.

Cestou domov prehliadka Užhorodu. Zaparkoval som pár metrov od centra. Nikde žiadna zákazová značka, povedal by som, že dopravných značiek počas mojich potulok by som napočítal skutočne len zopár. Tiež som sa nikde nestretol s plateným parkoviskom, Každý si zrejme zaparkuje, kde chce, no aj tak je to disciplinované.

Takže Užhorod - jedno nádherné mesto. Ak nepozerám na chodníky - čo by som ohodnotil ako čistá katastrofa. Celkový dojem, návštevu tohto mesta rozhodne doporučujem nie veľmi náročným záujemcom.

Po návšteve tohto krásneho mesta sadáme do auta, unavení a jazda ... Užhorod - Rožňava v sobotu podvečer som za volantom urobil za dve hodinky, trošku som šlapol na plyn. Rozhodne to nie je ďaleko. Avšak!!! Treba rátať s výrazným zdržaním na hranici. Cestou späť tam bolo možno 30 áut no colníci na oboch stranách boli nečinní. Ledva autá púšťali, hlavne Ukrajinských bolo vidieť pofajčievať v službe, pritom autá stáli. Ak ale púšťali, opäť nasledovali husté a dôležité otázky, prehliadka každého auta, dokonca aj motorovej časti, jednoducho brutálna buzerácia. Žiaľ, pokiaľ sa rozhodnete navštíviť Ukrajinu, musíte s tým rátať. Tiež sa musíte vyzbrojiť obrovskou dávkou drzosti, aby ste mohli súperiť s pohraničnými sedliakmi, "podnikateľmi" s cigaretami, benzínom, či iným tovarom zo Slovenska s evidenčnými číslami SO, TV a podobne, ktorí zrejme hranicu otáčajú niekoľkokrát a sú schopní Vás vytlačiť a drzo sa pred Vás vopchať.